Trojnásobná olympijská víťazka, majsterka sveta a držiteľka troch malých krištáľových glóbusov, biatlonistka Anastasia Kuzminová, na začiatku októbra 2019, po desiatich sezónach vo vrcholovom športe,  ohlásila definitívny koniec kariéry. Aj keď sa teraz plánuje naplno venovať rodine, so športom sa vôbec nelúči. Naša Nasťa je jednoducho živel.

Nasťa, rodáčka zo sibírskeho Ťumenu, pre Slovensko v biatlone vybojovala množstvo cenných kovov. Ako sama tvrdí, chce sa teraz viac venovať svojim dvom deťom, koníčkom, relaxu, vychutnávať si dobrú kávu, hoc aj pri spoznávaní sveta, a ďalej prednášať na školách, stretávať sa s fanúšikmi či rozbehnúť vlastný biznis.

Úspech vrcholového športovca začína v detstve. Ako si na toto obdobie spomínate?
Moji rodičia boli vrcholoví športovci, z ktorých sa neskôr stali odborní tréneri. Ja, moja sestra aj brat sme pri nich vyrastali s pocitom, že šport je pre nás prirodzený. Odmalička som sa hrala s ich medailami a čítala si diplomy, ktoré dostali. Preto aj mojimi hlavnými vzormi boli rodičia, či už vo výchove, alebo aj po športovej stránke. Čo som sa však musela naučiť, bolo, že keď chcem byť dobrá športovkyňa, tak musím byť dobrá aj v škole aj doma, aby ma bez problémov všetci pustili na preteky. Snažila som sa preto dobre učiť a vždy som zameškané úlohy alebo skúšky dokončila. Ďakujem aj učiteľom, ktorí mi vytvárali podmienky, že som mohla vyštudovať základnú, strednú aj vysokú školu, a pritom napredovať aj ako športovkyňa.

Bol to náročný režim?
Také detstvo, v ktorom ide dieťa po škole von, hrať sa, zabávať sa, to nie je môj prípad. V mojom detstve som mala viac aktivít ako mávajú bežné deti. Na kamarátov som preto mala malý priestor. Brat a sestra mi však boli náhradou za kamarátov. Mám ale priateľov športovcov, ktorí mali od mladosti rovnaký smer a názory ako ja.

Pamätáte si na moment, kedy ste sa prvýkrát postavili na bežky?
Mala som asi 2 alebo 3 roky. V pamäti mám svoje prvé preteky, ktoré som vyhrala ako 4-ročná, bola to 500-metrová rovinka. Mala som ešte drevené bežky, ktoré by mali byť doteraz odložené u rodičov. Moja športová kariéra teda začala, keď som mala 4 roky.

Ste inšpiráciou pre mnohých začínajúcich mladých športovcov. Kto bol vzorom pre vás,keď ste začínali s biatlonom?
Pre mňa bola vzorom ruská šprintérka Galina Kukleva. V roku 1998 sa stala olympijskou víťazkou v kategórii šprint (rýchlostné preteky na 7,5 km, pozn. red.), čiže presne tak, ako sa to mne podarilo v roku 2010 na zimnej olympiáde vo Vancouveri. Mala som ju od malička zafixovanú ako „naj“ športovkyňu, ktorú som sledovala a chcela napodobniť. Podarilo sa mi s ňou viackrát osobne stretnúť a mala som príležitosť od nej získať skúsenosti, o ktorých mi sama rozprávala. Pre mňa to bol veľký športový vzor. Najskôr som ju sledovala na obrazovke, a potom ma svojimi skúsenosťami posúvala ďalej.

Zlato ste vybojovali aj v Soči 2014 a v Pjongčangu 2018. Aký bol najkrajší moment vašej športovej kariéry?
Počas mojej športovej kariéry si pamätám na veľa výnimočných momentov. Keď sa však v živote človeka hocičo udeje po prvýkrát, tak sa to vryje do pamäte. Najkrajší moment pre mňa bolo práve víťazstvo na ZOH vo Vancouveri v roku 2010, kde som aj napriek zdravotným problémom zo seba vydala maximum. To bol prvý zisk zlata pre samostatné Slovensko. Človek môže mať talent, alebo genetický predpoklad, ale pokiaľ sa nesnaží a nedrie, tak to nejde. A toto víťazstvo bolo naozaj vydreté.

Získali ste 6 medailí z olympijských hier – tri zlaté a tri strieborné. S touto bilanciou ste sa stali najúspešnejším slovenským reprezentantom na olympiáde. Ste majsterkou sveta aj
niekoľkokrát Športovkyňou roka Slovenska, v Osle ste trafili všetkých 20 terčov. Je niečo, čo sa vám v športe nepodarilo dosiahnuť?
Čo sa týka športovej kariéry, tak na všetky úspechy, ktoré som dosiahla, som hrdá. Chýba mi, a teda bude chýbať celkové víťazstvo vo svetovom pohári. To som nedokázala získať a utieklo mi pomedzi prsty v roku 2018 v ruskom Ťumeni. Tam som tesne prehrala s Fínkou Kaisou Mäkäräinenovou.


V októbri ste ukončili vrcholovú kariéru, čo vám z aktívneho športového života bude chýbať najviac?
Môj športový príbeh bol súčasťou môjho života. Nedá sa presne povedať, čo mi bude chýbať najviac. Všetko mi to bude veľmi chýbať. Aj preto nechcem od športu odchádzať príliš ďaleko, určite sa mu budem venovať naďalej, ale iným spôsobom.

Máte už aj nejaký plán, akým činnostiam sa začnete venovať, na ktoré doteraz nebol čas?
Teraz prichádza obdobie, v ktorom si musím nájsť smer, ktorému sa budem venovať s chuťou a podávať v ňom také dobré výkony ako v športe. Ostať doma a venovať sa iba deťom alebo záhradke by bola veľká škoda, pretože pokiaľ som pre mladú generáciu vzorom, tak sa to posnažím využiť. Všetky akcie a podujatia, na ktoré som pozývaná a ktoré som zanedbávala kvôli príprave na sezónu alebo preteky, teraz v priebehu dvoch rokov každému vynahradím. Aj naďalej ostávam zamestnankyňou Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica, len už nebudem aktívnym športovcom, ale budem iným spôsobom pomáhať športu na Slovensku. Som veľmi rada, že som zapojená aj do aktivít Slovenského olympijského a športového výboru. Mám však aj plány, o ktorých zatiaľ hovoriť nebudem. Všetko sú to činnosti, na ktoré som doteraz nebola zvyknutá a potrebujem sa na to nastaviť, aby som v nich bola dobrá. Pomaly rozbieham aj motivačné prednášky, kde rozprávam o svojom životnom príbehu a že úspech športovca nie je v tom, že sa tak narodí. Som presne taký istý človek ako všetci ostatní, hovorím o tom, čo mi napomohlo k tomu, aby som úspech dosiahla, čo vidia ľudia na obrazovkách a ako to prežívam ja či ako vnímam fanúšikov.

Ako vyzerá životospráva vrcholového športovca? Je nejaké jedlo, ktoré si teraz môžete dopriať častejšie?
Nikdy som na nestravovala radikálne. Jem zdravo, a nielen kvôli športu. Zdravú stravu som preferovala vždy, pretože chcem svojmu organizmu dopriať niečo lepšie, než sú vyprážané, sladké, slané či príliš ochutené jedlá. Tým, že už aktívne nešportujem, sa nič nezmenilo. Zvykla som si na svoj stravovací režim a myslím, že je pre mňa aj moju rodinu maximálne vhodný. V súčasnosti je ľudský organizmus vystavený rôznym vplyvom, preto zdravá strava je to najmenej, čo si môžeme dopriať, a to učím aj naše deti. Aj kvôli nim sa snažím variť zdravé a jednoduché jedlá, ktoré ich organizmus dokáže bez problémov stráviť a načerpajú z neho energiu. Moje obľúbené jedlo je boršč, lebo je to polievka, ktorá nasýti a je aj zdravá. Keď sebe alebo deťom doprajem niečo sladké, tak sú to tvarohové jedlá, ktoré neobsahujú veľa múky, no zároveň nám dodajú energiu.

Kalendár športovca je počas celého roka nabitý akciami, doteraz ste mali málo voľného času. Čo robíte, ak máte chvíľku pre seba?
Vo voľnom čase čítam odborné, psychologické a motivačné knihy. Tým, že moja rodná reč je ruština, tak aj veľa ruských myšlienok sa snažím správne preložiť do slovenčiny, aby som ľuďom, s ktorými sa stretávam, vedela kvalitnejšie opísať svoje pocity, emócie a zážitky.

Vyrastali ste v ruskom meste Ťumeň na Sibíri, ale už viac ako 10 rokov žijete s rodinou v Banskej Bystrici, je niečo za čím sa vám stále cnie a chýba vám to?
Na Slovensku sa veľmi dobre cítim a je mi tu príjemne. Práve v Ťumene mi chýbali kopce, horské potôčiky či lesy, ktoré som tu našla. Obľúbila som si toto miesto a som tu veľmi spokojná. Vo veľkom mi chýba rodina. Na Slovenku žijú svokrovci, ale chýbajú mi moji súrodenci a rodičia, s ktorými sa vidíme len jeden alebo dvakrát do roka.

Obdivujete aj športovcov z iných odvetví?
Môj veľký obdiv patrí Michalovi Martikánovi, je to dobrý kamarát našej rodiny. To, čo dokázal, je naozaj úžasné. Aj ako ľudská osobnosť je pre mňa veľkým vzorom. Môjho kolegu z VŠC DUKLA Banská Bystrica Mateja Tótha obdivujem ako človeka aj za to, čo všetko dokáže, ako vie skĺbiť veľa vecí a tiež, ako bojuje za svoje presvedčenie.

Máte aj nejaké nesplnené sny?
Aj napriek tomu, že sme veľa cestovali, stále mám cestovateľské sny, pretože veľa miest sme videli iba z okna lietadla alebo auta, lebo sme sa museli sústrediť na športové výkony. Sú krajiny, ktoré by som si chcela užiť ako turista a ukázať ich deťom. Mojím ľudským snom je naučiť sa byť dobrou mamou, lebo mojim deťom mám čo vracať. Chcem byť tá, ktorá bude pre nich životným vzorom, chcem z nich vychovať dobrých ľudí, aby boli úprimní a ľudí naokolo robili šťastnými. Aj mimo športu chcem ľudom prinášať pozitívne emócie a byť prospešná.

Teraz teda niečo zo súkromia. Máte dve krásne deti. Budú pokračovať vo vašich šľapajach, alebo im doprajete výber v tom, ako túžia tráviť voľný čas?
Obidvaja majú genetický predpoklad k tomu, aby sa z nich možno raz stali úspešní športovci. Keď si nejaký šport vyberú, malo by sa im dariť. Moji rodičia ma nikdy nenútili k tomu, aby som sa športu venovala na vrcholovej úrovni, ani my s manželom nepreferujeme tento spôsob. Športovec sa musí sám rozhodnúť pre šport, ktorý ho naozaj baví a pri ktorom zažíva najkrajšie momenty. Zatiaľ sú naše deti vo veku, kedy šport berú ako zábavu. Do ničoho ich nenútime. Ak sa objaví hocijaký iný talent, tak ho budeme rozvíjať a podporovať ich, aby boli spokojní s tým, čomu sa venujú.

Ako vyzerajú rána u vás doma?
Máme doma školáka, ktorý chodí do siedmej triedy a 4,5-ročná dcérka chodí do škôlky. Naše rána počas pracovných dní sú podobné ako rána bežných rodín. Vstávam o šiestej hodine, pripravím deťom raňajky, a potom ma čakajú pracovné povinnosti. Rána u nás sú viac-menej rovnaké, raňajky máme spoločné a rýchle. Naopak, tie víkendové rána sú vytúžené, lebo s deťmi som počas športovej kariéry trávila málo času. Deti majú rady, keď môžu k nám prísť do postele, vystískame sa a takto začíname deň.

Máte nejaký ranný rituál? Začínate kávou, alebo čajom?
Začíname tradičným čiernym ruským čajom. Je to tradícia, ktorú sme si doniesli na Slovensko a pokračujeme v nej. Aj deti si už na to zvykli. Keď máme doobedný program nabitý s tým, že najbližšia prestávka je až obed, tak ten čaj je pre nás zdroj energie, aby sme vládali fungovať.

Ako si vychutnávate kávu? Máte radšej malé presso, kapučíno, alebo veľkú kávu s mliekom?
Milujem vôňu kávy. Možno netúžim až tak veľmi po chuti, ako milujem tú vôňu, ktorá naštartuje moje chuťové bunky. Mám rada malé espresso bez mlieka, ktoré ma preberie. Pokiaľ mám pohodlnejší deň a mám stretnutie s kamarátkami, alebo menej formálne stretnutia, tak mi k tomu viac pasuje káva s mliekom alebo kapučíno. Vtedy si to naozaj viem vychutnať. V mojom prípade výber kávy závisí od toho, aké pracovné tempo alebo relax prežívam.

Patríte medzi ženy, ktoré si ku káve rady doprajú aj niečo sladké?
Ku káve koláč nemusí byť. Sú však situácie, kedy si koláč doprajem, ale nestáva sa to často. Stále si poviem, že po koláčiku potrebujem viac cvičiť. Musím dodržiavať svoju určitú stravu. Keď si dám koláč, musím mať pohodu.

Kde ste pili najlepšiu kávu?
Rada ochutnávam nové druhy káv. Poteším sa takej káve, ktorá nie je bežná a ochutnám tak niečo nové. Vždy je to pre mňa o nových zážitkoch a chutiach. Najviac mi učarovala káva na Novom Zélande, ktorá bola úplne iná. Celkovo máme Nový Zéland veľmi radi a vraciame sa tam.

TEXT: Alena Oravská // FOTO: archív Igor Stančík