Ľuboš Zeman, autor textu piesne V slovenských dolinách, ktorú mnohí považujú za druhú slovenskú hymnu, sa tento rok dožíva sedemdesiatky. Aj keď sa na to vôbec necíti, a ani nevyzerá, má na čo spomínať. O mladosti a tvorbe si podebatil pri káve, ktorú zásadne pije s medom, so svojou sestrou Ľubicou.
Kedy si vlastne napísal text V slovenských dolinách, bolo to na dovolenke v Terchovej?
Táto pesnička má svoj príbeh a mnohí ho poznajú. V roku 1975 som išiel na dovolenku pod Rozsutec, do Terchovej, Štefanovej a na pár dní do malej prenajatej chatky. Hneď v prvý večer som nazrel do miestnej krčmy a domáci ma pozvali na pohárik. Rozprávali o svojej práci, živote, o svojich láskach aj starostiach. Boli to drevorubači, pastieri, hospodári a hlavne dobrí ľudia. Ako mestský človek som prvýkrát naživo videl ovce na stráni a zrúbané drevo ťahané koňmi dole žľabinou. Ostalo mi to v hlave a keď som sa vrátil do chatky, pustil som si magnetofónovú kazetu s nahrávkou skladby Petra Hanzelyho. Bola ešte bez textu a Peter to spieval vo svojej rodnej skladateľskej hatlanine. Do rána som tú skladbu otextoval a opísal som to, čo som videl a cítil. Tak vznikla pieseň V slovenských dolinách.
Ktoré tvoje piesne boli najúspešnejšie?
To by mali povedať poslucháči, ale pre mňa osobne to boli skladby ocenené Bratislavskou lýrou – či už Kaskadér, Chlapčenský úsmev, Pár nôt, Sklíčka dávnych stretnutí, ale aj nelýrové Ulica, Tuláci v podchodoch, Nepriznaná, Mal som rád beatnikov, Taliansky muzikál či Žuvačka za uchom. Z tých takmer 500 sa ťažko vyberá…
Čo ťa najviac inšpirovalo? Ktoré miesta, akí ľudia…
Myslím si, že textár je niečo ako fotograf života. Pozoruje svet okolo seba, všíma si detaily, konanie ľudí v istých situáciách, počúva útržky rozhovorov a z čriepky mozaiky vzniká príbeh. Mám rád ľudí, rád sa s nimi stretávam pri káve, objavujem nepoznané a vnímam atmosféru i emócie. Vo vhodnej chvíli sa to spojí s hudbou, alebo s osobnosťou interpreta a vzniká pesnička.
Považuješ za najväčšie ocenenie tvojich textov Bratislavské lýry, ktorých si nazbieral spolu deväť?
Áno, Bratislavská lýra bola najviac, čo autor a interpret mohol v bývalom Československu dosiahnuť a otvárala dvere aj do zahraničia. Aj vďaka tomuto festivalu som bol na Malte, v Bulharsku, Slovinsku, Poľsku, v Čechách na Děčínskej kotve a v Japonsku. V tom čase nebolo jednoduché dostať sa ku konfrontácii s tvorbou v zahraničí a v tomto smere je Lýra dodnes neprekonaná.
Pamätám sa, že v Japonsku si bol dvakrát…
V roku 1975 z 1500 prihlásených piesní z celého sveta vybrala medzinárodná porota tridsať najlepších skladieb na Svetový festival pop music Yamaha v Tokiu. Uskutočnil sa v hale Budokan a skladba Čardáš dvoch sŕdc v podaní Karola Duchoňa reprezentovala vtedajšie Československo. Získala aj cenu, hoci orchester sa na skúške veľmi trápil s čardášovým rytmom piesne a folklórnymi prvkami v pop aranžmán. Keď však začal spievať Karol Duchoň, obecenstvo
nadšene tlieskalo a uznanie mu vyjadrili aj také hviezdy vtedajšieho popu ako Boby Solo, Peggy March alebo Waterloo a Robinson. Druhý raz som bol v Tokiu s Petrom Hečkom a skladbou Prvý syn, ktorá bola tiež ocenená.
Kedy si mal pre svoje texty najväčšie problémy? Keď emigrovali Taktici?
S Taktikmi ma zoznámil môj priateľ, rozhlasový kolega, hudobný skladateľ Ali Brezovský v bratislavskom V klube. Bolo to tuším v roku 1977. Kapela bola výnimočná, mala v repertoári výlučne vlastnú tvorbu, čo bolo v tom čase takmer nepredstaviteľné. Texty mali iskru, ale chcelo to viac literárnej obraznosti a profesionálneho spracovania. Tak sme sa s lídrom kapely Vladom Koleničom dohodli na spolupráci a stali sme sa kamarátmi. Vytvorili sme veľa recesistických hitov ako napr. 10 dkg tresky, Predavačka lángošov, Dáša, Svadobná noc, Starý tanečník a ďalšie. Taktici však cez bývalú Juhosláviu emigrovali do USA a po krátkom čase v cudzine vydali dnes už kultovú vinylovú LP platňu s modrým džínsovým
obalom. Bolo na nej dosť mojich textov a vysielali ich v Rádiu Slobodná Európa aj s rozhovormi členmi kapely. A potom mi Vlado poslal do rozhlasu pohľadnicu, na ktorej bol vidiecky povoz, ktorý ťahali dva statné býky. Nad jedným bolo atramentom dopísané Vasiľ a nad druhým Gusto! Bez preháňania poviem, že to dosť poznačilo môj ďalší život.
Pre koľkých spevákov si vlastne písal?
Asi pre všetkých s výnimkou Mariky Gombitovej a Pavla Hammela. Vychádzali sme dobre, ale nejako nás to obišlo. Vážim si však veci, ktoré som napísal pre Hečkovcov, Grigorova, Patejdla, Elán, Kocianovú a Duchoňa. Aj keď si známy ako textár, písal si vždy popri svojej civilnej práci… Takmer celý život som strávil v rozhlase – 37 rokov. Tam som sa naučil takmer všetko, čo dnes viem. Päť rokov som bol aj riaditeľom komerč- súčasťou môjho života. Myslím si, že veľa ľudí má stále v pamäti ROCK FM RADIO, ktoré som spoluzakladal a bol jeho riaditeľom. Týmto projektom sme predbehli dobu a predtým ani potom, dokonca ani v súčasnosti už žiadne iné rádio na Slovensku nedosiahlo takú počúvanosť. A v rozhlase som počas tých rokov bol všetkým – okrem vrátnika a generálneho riaditeľa. Človek má v živote začínať dole a postupne kráčať nahor. Naučí ho to pokore a rozvahe.
Považuješ sa viac za novinára, textára či básnika?
My blíženci robíme vždy viac vecí naraz, ale ako vyštudovaný novinár som inklinoval k hudbe a poézii, a tak som to zabalil do pesničiek. Jedno obdobie ma bavil aj marketing, študoval som ho, robil v praxi a dokonca som písal aj copywriterské texty do reklamy. Dnes ma najviac baví poézia.
Píšeš aj dnes, keď si už na dôchodku?
Vo vydavateľstve Ikar mi tento rok vychádza štvrtá kniha. Je to výber z poézie a piesňových textov a nazval som ju Malá tichá radosť. Pripravil som aj špeciálny CD sampler s mojimi 15 skladbami pre skupinu Elán. Tento limitovaný kúsok uzrie svetlo sveta v júni.
Čím žiješ? Ako osláviš jubileum?
Sedemdesiatka je už vážne číslo, takže sa pomaly stávam dospelým 🙂 RTVS sa rozhodla, že si to zaslúži galakoncert a budú tam všetky pop hviezdy, pre ktoré som písal texty. Zostrih bude odvysielaný na Jednotke.
Čo ťa v ostatnom čase potešilo?
Najviac ma poteší, keď sa ráno zobudím a zistím, že som zdravý, že svieti slnko a počuť vtáčí spev. A ľudský úsmev a pekná slovenčina.
Čo si vieš najlepšie vychutnať?
Vychutnať si viem všeličo – dobré víno aj kávu, talianske jedlo, jazdu dobrým autom, krásnu samotu i úžasnú spoločnosť. Život je príliš krátky, aby sme zabíjali čas tým, čo sa nedá vychutnať.
Akú kávu máš najradšej a kedy?
Pijem klasické talianske espresso. Malé, silné, bez mlieka a cukru, len s troškou medu.
Prečo piješ kávu s medom?
Med mám rád a nahrádzam ním cukor. Navyše mi káva s medom veľmi chutí a je to aj zdravšie.
Čo máš ku káve najradšej?
Dobrú spoločnosť!