Stanislav Štepka preslávil svoje rodisko ako málokto. Každý na Slovensku vie, že divadelník a spisovateľ Stanislav Štepka sa narodil v Radošine a jeho Radošinské naivné divadlo je pojem nielen pre päťdesiatnikov, ktorí často ovládajú celé pasáže z jeho legendárneho Jááánošíííka či Človečiny, ale na jeho hrách sa rovnako dobre bavia aj tridsiatnici. My sme sa ho opýtali ako dnes žije, čo robí a hlavne, čo chce súčasníkom povedať.

Do vášho Radošinského naivného divadla sa musia kupovať lístky aj niekoľko mesiacov vo-pred. Čím to je, že ste stále vypredaní niekoľko mesiacov dopredu?
Je to ako s dobrou kávou. Súvisí to so značkou, tradíciou a kvalitou. Angličania to podobne tvrdia o svojom legendárnom anglickom trávniku: Len treba trávnik šesťsto rokov pravidelne ošetrovať a polievať, potom to už bude anglický trávnik. My sa o naše divadlo staráme 56 rokov.

Musím povedať, že som videla veľa vašich predstavení a každé nechalo vo mne silný zážitok. Ktoré predstavenie je momentálnym trhákom?
Vždy k tomu poslednému titulu máme najhlbší citový vzťah. A nielen my, ale – aspoň sa nám to teraz po prvých reprízach tak vidí – aj diváci. Najnovšia hra, čo tuším naozaj teší nás aj divákov, má názov Mužské oddelenie.

V čom ste dnes iní ako v časoch, keď ste hrali legendárne predstavenia Jááánošíííka či Človečiny – v dnes už neexistujúcom bratislavskom PKO? Zmenilo sa posolstvo, ktoré divákom odovzdávate?
Sme skoro tí istí, iba niektorí, napríklad ja a zopár ďalších, sme o čosi starší. Pokým v Jááánošíííkovi (1970) a v Človečine (1971) hľadali diváci za našimi textami politické narážky na vtedajší smutný a meravý spoločenský režim, čo sme vtedy žili, pred tridsiatimi rokmi sa karta zvrtla: v nových tituloch predovšetkým nahlas hovoríme o tých, čo sú na javisku a v hľadisku.

Čím žijete v týchto dňoch? Kde prichádzajú tie najlepšie nápady, myšlienky?
Žijeme už prípravou novej hry pre RND pre rok 2020, ale aj chystanými divadelnými podujatiami k Roku slovenského divadla 2020, prípravou tematickej výstavy a vydaním kníh o divadle Prvá stovka a Kronika komika 6. Samozrejme, pritom sa vôbec nevyhýbame novým nápadom.

Veľa času asi trávite v divadle. Kde sa však cítite najlepšie?
Hráme približne dvadsať predstavení mesačne a pritom, verte či neverte, my sa už aj v divadle cítime ako doma.

Ktorí ľudia sú pre vás dôležití?
Samozrejme rodina, zástupy priateľov a známych, medzi ktorých už za tie roky radi zaraďujeme aj našich verných divákov.

Potrebujete na prácu/pri práci niečo špeciálne?
Áno. Ticho. To je moja najdôležitejšia pracovná pomôcka.

Čím sa cítite viac – spisovateľom, scenáristom, režisérom, hercom?
Niekedy je to akoby jeden človek, no dosť často iba čudujúci sa divák.

Spomeniete si ešte na svoje životné roly pedagóga a novinára? Čo vám dali?
Dodnes z nich čerpám pri mojej autorskej práci.

Už o pár dní sú tu Vianoce… Ako ich prežívate?
Ako mnohí iní. Tradične… A rád. Teda s rodinou.

Máte nejaké vianočné rituály?
Roky pred večerou počúvame evanjelium Matúša a pieseň môjho pána učiteľa Jiřího Suchého Pur-pura.

Aké je vaše životné krédo?
Nehádam sa s ľuďmi, ktorých názory si nevážim.

Ste kávičkár? Ak áno, akú máte najradšej?
Každé ráno pijem kávu s mliekom, teda tak polovica mlieka a polovica kávy. Som kávičkár?

Foto: Ctibor Bachratý