Skvelá slovenská herečka je dlhoročnou stálicou Divadla Andreja Bagara v Nitre. Aj keď na začiatku o kariére herečky ani len nesnívala, dnes si bez divadelných dosiek svoj život nevie predstaviť. Najlepším relaxom je pre ňu pitie rannej kávy na terase chalupy za zvuku štebotania vtákov.

Eva Pavlíková je herečkou telom aj dušou. V nitrianskom divadle, kde je najstaršou členkou spomedzi kolegov, sa cíti ako ryba vo vode.S manželom Igorom Kubošim má dcéru Katarínu, známu pod umeleckým menom Katarzia, ktorá pôsobí ako pesničkárka.

Chceli ste byť stále herečkou a vystupovať na javisku?   

Keď som mala 5 rokov, chcela som byť primabalerínou a chodila som na balet. Moja mama bola novinárka a otec ekonóm, ale obaja boli amatérski herci a s bratom nás zapísali na rôzne krúžky, jeho na husle a na výtvarnú a mňa na klavír a tanec. Chodila som na gymnázium s prírodovedným zameraním s rozšíreným vyučovaním chémie v Košiciach. Na strednej škole som hrala vo veľmi úspešnom amatérskom divadle Malé divadelné štúdio Košice a už vtedy som povyhrávala veľa cien. Všetci moji kolegovia odtiaľ išli na herectvo, tak som išla aj ja. V roku 1979 som bola prvýkrát, ako 18-ročná, v Bratislave na skúškach. Prijali ma na Vysokú školu múzických umení na herectvo, k pánovi profesorovi Zacharovi, a tam začala moja cesta herečky. Nemala som túto profesiu vysnívanú, mala som aj iné alternatívy, ako napríklad žurnalistiku, pretože písanie ma veľmi baví dodnes.

Celý život v jednom divadle. Malo a má to celé zmysel?           

Som tu 36 rokov a som na to pyšná. Už patrím medzi inventár nášho divadla. Ľudia, ktorí chcú umenie, kultúru a divadlo nežijú len v Bratislave, ale aj inde na Slovensku. Na vysokej škole som dostala ponuku od režiséra Jozefa Bednárika a hneď bez váhania som odpovedala áno. Do Nitry som prišla po prvýkrát v roku 1983, až keď som prišla podpísať zmluvu. Zažila som tu skvelé roky s vynikajúcimi profesionálmi, skvelými tvorcami a výborným kolektívom. Vždy sme tu mali rodinnú atmosféru. Mnohí moji kolegovia sú už v nebi, ale s veľkou láskou na nich spomínam, lebo vďaka nim bol môj život v tomto meste nezabudnuteľný. Určite neľutujem to, že som prišla do Nitry a som rada, že som z Nitry neodišla.

Počas vašej kariéry v divadle, ale aj v televízii ste stvárnili mnoho náročných rolí, je ale nejaká, ktorá vám utkvela v pamäti najviac? 

Už som hrala vo viac ako 100 divadelných a televíznych rolách. Snažím sa obľúbiť si každú postavu, lebo keď stojím na javisku, musím mať k tej postave vzťah. Postava, na ktorú však najviac  spomínam s láskou je z Lorcovej hry Plánka z roku 1996. Bola to prenádherná inscenácia, ktorú režíroval Marian Pecko a s kolegom Robom Mankoveckým som nahrávala spevy a vokály. Bolo to krásne predstavenie aj po výtvarnej stránke a malo veľmi silnú výpovednú hodnotu. Hrala som Bátoričku, Fidlikanta na streche, mala som veľa predstavení, ktoré som mala rada. Minulý rok sme stiahli z repertoára hru Ľudia, miesta a veci – o drogách a vplyve na mládež, a aj túto hru som mala veľmi rada. Teraz hrám Tisícročnú včelu a tiež je to vynikajúce predstavenie. Ani si neviem spomenúť na niečo, čo som nemala rada. Hrám vo všetkých žánroch a mám rada, keď divákov ohúrime myšlienkou, nie len lacným humorom. Som za to, aby sa v divadle hrali predstavenia, ktoré sú silné myšlienkou a výpovednou hodnotou.

Ako pre vás vyzerá ideálny deň?

Som narodená v znamení Panny a nikdy sa nenudím. Nikdy v živote som niekde nemeškala a som na seba a svoje okolie veľmi prísna. Som veľmi pracovitá a vstávam skoro ráno.  Urobím si raňajky, už štyri roky to isté – ovocie, jogurt a káva. Potom idem do divadla na skúšku, alebo keď mám voľno, tak rada varím, domáce práce mi tiež nerobia problém. Keď večer hrám, tak som v práci a keď nehrám, tak chodím do kina, na koncerty, na stretnutia s kamarátmi, proste vediem veľmi činorodý život. Mám rada obyčajné veci, obyčajných ľudí a mám vynikajúcich priateľov. V lete utekáte z paneláku na dedinu, na svoju chalupu, je to pre vás relax? Milujem dedinu, ale nikdy som si nemyslela, že to tak bude. Mám alergiu na divadelný prach a na dedinu sa chodím nadýchať výborného vzduchu. Ráno vstanem, otvorím dvere, pustím psa a pijem kávu vonku za štebotania vtákov. Je to pre mňa veľká pridaná hodnota. Každý deň môjmu mužovi ďakujem, že mi tento starý dom prerobil. Máme tam veľmi veľa kvetov a v lete zaváram džemy, pečiem koláče, hostím kamarátov, s manželom chodíme na prechádzky do polí, na turistiku a výlety. Nie som športový typ, ale často chodím pešo a radi chodíme plávať do Podhájskej.

Ste typ ženy, ktorá vie starnúť prirodzene a s noblesou. Mení sa vám pohľad na svet, ľudí, na seba?

Názory sú na to, aby sa počas života menili. Keď naberám skúsenosti, tak sa na rôzne veci pozerám s väčšou zhovievavosťou, ale aj kritickosťou. Čo sa týka starnutia, tak to neriešim. Mám nadváhu, viem o tom, a nič s tým nerobím, lebo už kašlem na všetky diéty. Neznášam sa stále venovať chudnutiu a nejesť. Tým pádom nemám ani vrásky, lebo mám viac kíl. Na pleť používam mandľový krém. Čo sa týka oblečenia, tak aj keby som si už do konca života nič nekúpila, nahá chodiť nebudem. Nie som na značkové oblečenie. Zdá sa mi to všetko márne. Radšej míňam peniaze na duchovnú potravu. Môj otec má takú teóriu, že na druhý svet si nič neodnesiem, tak ja nechcem mať veľké domy či drahé autá. Všetko, čo zarobím, miniem na koncerty, jedlo, víno a stretnutia s priateľmi.

Vaša dcéra Katarzia je na hudobnej scéne veľmi známa, ste na ňu hrdá?

Som pyšná na svoju dcéru, pretože celú svoju cestu si našla sama a všetko, čo dosiahla, si vybudovala sama. Má dobré srdce, je veľmi hodnotný človek, vzdeláva sa a pracuje na sebe. Nerobí mainstreamovú hudbu a má texty pre náročnejšieho poslucháča. Nehrajú ju rádia, takže sa musí obracať. Organizuje koncerty, šoféruje dodávku s muzikantmi, vláči ťažké bedne a všetko to zvláda so zdvihnutou hlavou. Veľmi ju obdivujem a všetci, čo ju hejtujú, nech si trhnú nohou, lebo každý nech sa pozrie na to, čo sám dokázal. Odišla do Čiech, aby jej nikto nehovoril, že som jej niečo vybavila ja. Keď dieťa dokáže stáť na vlastných nohách, samo sa uživiť a nepýtať nič od rodičov,tak to je najväčší úspech rodiča.

V decembri už 15 rokov organizujete Strieborný vianočný koncert, kde si pozývate hudobných hostí. Ako táto myšlienka vznikla?

Cimbalová hudba Zobor ma pozvala ako hosťa na svoj vianočný koncert, ktorý kedysi robili v kultúrnom dome v Hrnčiarovciach. Potom s tým skončili, lebo je to organizačne náročné. Mne sa ale táto myšlienka veľmi páčila a prišla za mnou pani, ktorá má v Nitre na starosti kultúru, že či by sme niečo nepodnikli v synagóge. Je to krásny priestor, za socializmu bola úplne zdevastovaná a pred 15 rokmi ju mesto dalo do poriadku. Urobili sme jeden koncert, druhý, tretí a tak ďalej. Aj teraz si už lámem hlavu, koho pozvať. Honoráre sa stále vyskladajú zo vstupného a sponzorov. Vždy sa tento koncert vypredá v priebehu týždňa. Je to náročné na organizáciu, ale potom sa veľmi teším, keď sa to podarí a ľudia sú šťastní. Mnohí mi povedia, že mojím koncertom na striebornú nedeľu sa im začínajú Vianoce.

Pijete kávu?
Ráno pijem kávu z koťoga a takáto mi chutí najviac. Máme aj kávostroj na kapsule, ale takú kávu si dám len občas po obede. Kávu pijem len s troškou mlieka a bez cukru a medu, lebo milujem tú horkú chuť. Dcéra nám vždy nakúpi kvalitné kávy, lebo ja nie som veľký odborník. Viem iba posúdiť, ktorá káva je dobrá a ktorá nie.

Pamätáte si, ako alebo kde ste sa prvýkrát stretli s kávou?

Bolo to asi na vysokej škole, keď som bývala na internáte. Keď sme mali veľa práce, tak sme ani nejedávali a pili sme litre kávy. Vtedy sme aj viac ponocovali a káva ma držala nad hladinou. Keď však vypijem veľa káv, chce sa mi spať, na mňa to má opačný efekt.

Máte aj nejaký rituál pri pití kávy?

Mám maľovaný hrnček, kde je napísané: Hrnček plný šťastia.

Čo pre vás káva znamená?

Bez rannej kávy nejdem z domu. Vstávam skoro ráno a mám hodinu na vypitie kávy a premýšľam nad tým, čo budem cez deň robiť, čo ma čaká, čo musím zariadiť. Káva je môj spoločník na ranné chvíle. Neviem vyskočiť z postele a byť rýchla, ja som ráno spomalená a potrebujem sa rozhýbať, byť sama so sebou a s kávou. Je to taká moja priateľka na denné rozjímanie. A mám to veľmi rada.

Doprajete si ku káve aj niečo sladké?

Áno, ide mi to dokopy. Občas si dám niečo sladké, ale nie je to pravidlo. Keď chodíme plávať do Podhájskej, tak tam máme s manželom svoju obľúbenú zmrzlináreň a vždy si dáme zmrzlinu a k tomu kávu. Môj muž si dá do kávy ešte aj kopu šľahačky a ja len horkú kávu a zmrzlinu.

Text: Alena Oravská, Foto: TV Markíza, archív DAB v Nitre