Ľadový hokej je slovenským fenoménom, a preto sme veľmi radi, že sme v našej spoločnosti mohli privítať jedného z najúspešnejších športovcov, Michala Handzuša. 

handzus6

TEXT: Katarína Klasová // FOTO: Maroš Búrik, Jozef Lomnický, Mirka Chabadová, Ján Miškovič

Nielen o hokeji, o jeho začiatkoch a úspechoch, ale aj o rodine a najbližších plánoch do budúcnosti sme sa porozprávali pri dobrej kávičke. Michal je veľmi príjemný spoločník, preto si aj vy pripravte svoju obľúbenú kávu a začítajte sa do rozhovoru.

V apríli ste pomohli našim „bystrickým Baranom“ získať titul Majstra Slovenska. Poviete nám, aké boli prvé pocity vás aj celého tímu?

Samozrejme, boli sme štastní. Je to historicky prvý titul pre Banskú Bystricu. Ja som v Banskej Bystrici vyrastal a na sklonku svojej kariéry som sa vrátil, takže bol to aj pre mňa, ale aj pre celý tím a vedenie, špeciálny moment, ktorý znásobilo ešte to, že išlo o naše tretie finále za sebou. Možno aj preto bol ten tlak na nás troška väčší, pretože sme nechceli prehrať trikrát po sebe. Pocity boli krásne a o to krajšie, že sme hrali pred domácimi fanúšikmi na domácom ľade.

Zlato z MS v ľadovom hokeji, Stanley Cup – je ešte vôbec niečo, po čom ako profesionálny hokejista vo svojej kariére túžite?

Každý po niečom túži a vždy sa dá ešte niečo ďalšie nájsť, ale ja som spokojný so svojou kariérou. Možno jediný moment, ktorý bude celú našu generáciu tak trochu mrzieť, je Zimná olympiáda 2010 vo Vancouveri, kde sme boli veľmi blízko, aby sme si siahli na bronzovú medailu. Ušlo nám to doslova pomedzi prsty a tento moment budeme mať stále v hlave, bude nás to stále mrzieť.

A ktorý úspech si vážite najviac?

Nedá sa povedať, ktorý úspech si vážim viacej a ktorý menej. Samozrejme, zlato z majstrovstiev aj Stanley Cup či domáca súťaž znamená pre mňa veľa, hoci možno predsa len je Stanley Cup taký „hokejový grál“, keďže je ťažké ho vyhrať. Je teda možno trocha vyššie na mojom stupni úspechov. Majstrovstvá sú zase niečo iné, pretože sa z nich teší celá krajina, a tie sme si naozaj užili, ale rovnako doma vyhrať pred vlastnými fanúšikmi historický titul bolo niečo krásne. Všetko, čo sa vyhrá, je krásne. (úsmev)

Poďme na začiatok vašej hokejovej kariéry. Ako ste sa dostali k hokeju – kam siahajú vaše začiatky a kto vás priviedol k tomuto športu?

Môj otec bol športový fanúšik, hrával amatérsky futbal, hokej a ja som s ním chodieval odmalička na štadióny. Hokej ma chytil, keď som mal asi dva roky, odvtedy som už držal hokejku v ruke a nepustil. Také boli moje začiatky. (úsmev)

Mali ste aj nejaký hokejový vzor?

Mojím vzorom bol Dušan Pašek, ktorý hral v Slovane a v československej reprezentácii.

 Poznajú to asi všetci profesionálni športovci – kríza. Mali ste aj vy niekedy chuť s hokejom „seknúť“?

To nie, seknúť nie. Samozrejme, tie krízy vždy prišli, boli menšie aj väčšie, ale nie do takej miery, že by som chcel s hokejom skončiť.

Ako ste tieto obdobia prekonali?

Treba sa viacej snažiť. (úsmev) Učím to aj svojho syna, ktorý je ešte malý, ale vždy sa „opustí“, keď mu niečo nevyjde. Jednoducho, vždy je to o tom, že keď niečo veľmi chcete, musíte sa o to snažiť. A keď to aj hneď nejde, tak sa musíte snažiť ešte o to viac, musíte mať čistú hlavu, viac trénovať. Ak máte sny, musíte si ísť za nimi a nemôžu vás znechutiť malé neúspechy, musíte ísť stále za tým a stále tomu veriť!

handzus3

Keď ste už spomenuli syna – je o vás známe, že máte dve malé deti, syna aj dcéru. Syn je starší, prejavil sa už u neho športový talent, napríklad na hokej?

Tým, že mňa vidí hrať hokej, tak aj on má už odmalička hokejku v ruke. Hokej má viditeľne rád, ale ešte je malý. Hrá aj futbal, ale ja sa ho hlavne snažím viesť k tomu, aby bol všestranný, aby vedel behať, šplhať, robiť kotúľ… Dôležité je, aby mal zo športu radosť. A potom, keď už bude starší, sám si vyberie, čo by chcel robiť, ktorý šport by chcel rozvíjať.

Ako vrcholový športovec si musíte neustále udržiavať svoju kondíciu. Prezradíte nám, ako potom relaxujete?

Môj relax spočíva v tom, že si chcem po náročnom tréningu či zápase ľahnúť, prípadne ísť na kávu, jednoducho urobiť si fyzický oddych. Prípadne, keď mám viac voľna, ideme sa prejsť niekam do prírody aj s deťmi. Keď sme ešte nemali deti, chodili sme na väčšie túry. Toto je pre mňa taký mentálny relax, vypadnúť niekam, kde je kľud, kde je krásne. Keď však trénujem, tak je ten relax skôr fyzický, že si potrebujem ľahnúť a oddýchnuť si.

Zachytili sme vo vašej odpovedi kávičku, akú máte najradšej?

Keďže som žil dlhší čas v Amerike, zvykol som si na veľké šálky, ktoré používajú, a teda mám rád, keď je veľa kávy, ale musí byť aj silná. Väčšinou si dávam dvojitú dávku kávy, aby som cítil tú chuť a silu.

Pijete kávu pravidelne? A kedy si najradšej vychutnáte kávu?

Kávu pijem raz za deň, väčšinou poobede. Ráno pijem vždy zelený čaj, aj pol litra, a potom poobede, keď je voľnejšie, aj deti väčšinou spia, vtedy je ten čas, keď si vychutnám kávu. Môžem si k nej sadnúť a niečo prečítať, vychutnať si ten okamih.

handzus1

Ako vrcholový športovec ste precestovali kus sveta, spomeniete si, kde ste pili najlepšiu kávu?

Nie som až taký kávičkár, ktorý dokáže rozoznať drobné rozdiely v kvalite kávy. Mne chutí káva doma, aj v Amerike, ale teraz si spomínam, že keď sme si boli pozrieť minulý rok zápas Slovákov na Majstrovstvách Európy vo futbale vo Francúzsku, tak tam som pil naozaj skvelú kávu, možno jednu z najlepších.

Ste rodený Banskobystričan. Máte svoje obľúbené miesto/miesta, kam sa rád vraciate?

Je veľa takých miest, nedá sa vybrať iba jedno. Vždy som rád doma, kde bývam, máme chatu na Králikoch, túto oblasť mám tiež veľmi rád. Rovnako zimný štadión, kde som strávil toľko času ako bezmála doma, ďalej námestie v Banskej Bystrici, ktoré je krásne a v lete, keď si sadnete na terasu, tak si dokážete vychutnať celú tú atmosféru. Takisto hory, prírodu v okolí Banskej Bystrice, Urpín, Panský Diel… Je tu veľmi veľa miest, ktoré mám naozaj rád.

V marci ste oslávili 40 rokov – srdečne gratulujeme dodatočne. Aké sú vaše najbližšie hokejové plány? Čo bude ďalej?

Ďalej bude 41 rokov! (smiech) Vek je len číslo, človek má toľko rokov, na koľko sa cíti. Neriešim to. Viem len jedno, že keď mám 40, tak hokej už nebudem dlho hrať, alebo vôbec. Telo vám signalizuje, že má 40, vrcholový hokej možno už hrať nebudem, ale prichádzajú nové výzvy, na ktoré sa teším a tie môžu byť rovnako zaujímavé.

Prezradíte nám ešte nejaké plány do budúcna ohľadom športu alebo v osobnom živote?

Plánov je dosť, práveže sa musím troška brzdiť, pretože mám malé deti a rád by som s nimi strávil viac času. Nechcem sa vrhnúť do niečoho, kedy by som znova musel odchádzať od rodiny. Tie prvé roky, keď skončím s hokejom, chcem ostať doma a užiť si s deťmi, byť tu pre ne. Teraz sú ešte v takom veku, že aj ony chcú byť s nami, a až keď začnú chodiť do školy, možno nastane ten čas, aby som rozmýšľal nad inými aktivitami. Momentálne by som bol naozaj rád s deťmi, s rodinou.